Prvá písomná zmienka 

Prvá písomná zmienka o bývalej obci Čáčov sa spomína v roku 1394 pod názvom Zackafalwa, patriaca hradu Branč. Meno obce sa objavilo spolu s ďalšími 12 obcami na darovacej listine uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského, ktorý daroval hrad Branč i s jeho panstvom pôvodnému poľskému šľachticovi Stiborovi zo Stiboríc. V historických prameňoch sa obec okrem názvu Zackafalwa spomína tiež pod názvom Chatow.

Začiatkom 16. storočia sa panstvo Branč dostalo do držby rodiny Nyáryovcov. Keď v roku 1551 zostavoval František Nyáry testament, vymenoval v ňom všetky svoje obce a medzi nimi i Čáčov.

Čáčovská kronika uvádza, že v roku 1830 sa v obci objavili akési „jedovaté muchy“, ktoré svojim uštipnutím zabíjali dobytok. Bližšie informácie však nepodala. O rok neskôr vypukla cholera, ktorá svojou intenzitou zasiahla celé Slovensko a nevyhla sa ani Čáčovu. V obci vtedy ochorelo 221 ľudí a z nich do dvoch mesiacov 111 zomrelo. Denne tu vtedy bolo i osem pohrebov.

Rok 1848 je významným medzníkom v dejinách Slovenska. Revolučná vlna, ktorá sa prevalila celou Európou, zmietla starý feudálny hospodársko-spoločenský systém a urýchlila nástup kapitalizmu.
Keď v susednej obci Hlbokom účinkujúci ev. farár Jozef Miloslav Hurban začal organizovať dobrovoľníkov do revolučného povstania, Čáčov ako národne uvedomelá obec vyslala tiež niekoľkých dobrovoľníkov, aby spoločne išli bojovať za práva a slobodu svojho národa. Bohužial po nešťastnej bitke pri Senici, kde malo dobre vyzbrojené maďarské vojsko veľkú prevahu, museli všetci dobrovoľníci zahlásiť ústup. Gardy postupne obsadili celé povstalecké územie a prenasledovali účastníkov povstania, ba aj ich rodinných príslušníkov. Boli zriadené vyšetrovacie súdy výbory a náhle súdy. Čiernym písmom sa zapísal do histórie Čáčova Senický náhly súd, ktorý odsúdil na smrť povrazom čáčovského richtára Martina Bartoňa. Tento rozsudok bol vykonaný 13. októbra 1848 na senických Surovinách. Popravenému čáčovskému richtárovi Martinovi Bartoňovi – mlynárovi, národovcovi a obhajcovi obecných práv proti pánom sa kládlo za vinu, že v zmysle proklamácií Národnej rady povzbudzoval svojich spoluobčanov k vernosti a vytrvalosti panovníkom a národu. Niekoľko výtlačkov proklamácie sa ešte u neho aj našlo. Po rozsudku, ktorý ho odsúdil na smrť, sa lúčil v dojímavom liste so svojou rodinou. Na ceste k popravisku len to vraj ľutoval, že musí umrieť nie pre nejaké zbojstvo alebo iný zločin, ale vlastne len preto, že sa naučil v škole dobre čítať.

 Prvá svetová vojna 1914 - 1918

V týchto časoch prišla i do našej dediny vojna, ktorá ničila prirodzený život v obci. Nastal hospodársky úpadok obce. Práceschopní muži boli povolaní na front. Obec za 4 roky dala do vojny 216 vojakov, z ktorých 28 padlo, 42 prišlo do ruského a 12 do talianskeho zajatia.

Keď prišla prvá správa o skončení prvej svetovej vojny a oslobodení česko-slovenského národa, cez jednu noc akoby na povel, podobne ako v iných obciach postŕhané boli maďarské vývesy so štátnymi odznakmi z obecného domu, pošty a školy. Nepriateľsky bolo pozerané na maďarských úradníkov, ba čáčovský notár Seöreögh sa musel i skrývať.

V pekný novembrový deň sa hlavnou cestou cez Čáčov valili ohromné zástupy ľudí do Senice, kde bolo ľudu oznámené národné zhormaždenie, na ktorom dekan Okarčík, Dr. Pavel Blaha a Dr. J. Dérer v ohúrivých rečiach hlásali národu voľnosť, slobodu a politickú samostatnosť. 

Do radosti už tvoriaceho sa pokoja však čoskoro prišli nečakané udalosti. Heltaiovské čaty, ktoré chceli dobiť späť Slovensko pre Maďarov, prišli aj do nášho kraju.

Dušan Fajnor sa viezol so svojou manželkou zo Senice z pohrebu, keď za Kuffnerovým majerom videl od stanice tiahnuť vojakov s maďarskou zástavou. Ich veliteľ zastavil voz a pištoľou obrátenou k ich prsiam vyzvedal či sú v meste českí vojaci. Otázaný odpovedal, že nevie. Rozhorčený dôstojník naliehal. „To by bolo, aby z mesta idúc nevedel niekto, či sú tam vojaci.“ Z prvu ho nechcel prepustiť, ale potom na prímluvu pobožníkov voz prepustil. 

Streľba doliehala až do Čáčova. Zbraneschopní muži sa kupili na ulici a radili sa o tom, že újdu. Ženy, matky, im pripravili šatstvo a takto okolo polnoci opustili obec. Kým jedny šli do vinohradov, druhý na Mokrý Háj ku Skalici. Doma ostal len čáčovský farár s rodinou. 

Nepokoje navyše sprevádzali rabovačky najmä židovských obchodov. Netýkalo sa to však celej obce. Keď sa pokúšali zo susedných obcí vyrabovať židovské obchody, čáčovskí občania boli tí, ktorí tomu zabránili. Veľkou oporou v týchto nepokojných dňoch bol čáčovan, poručík Július Koreska a srbský zajatec Radimír Šivič, ktorý sa hneď po prevrate ozbrojil a vykonával bezpečnostnú službu.

V novembri prišiel do obce učiteľ Pavel Vaníček vyhlásiť menovanie obecného predstavenstva a obecnej rady, s tým, že na čele obce už nebude richtár, ale starosta. Prvým starostom sa stal Pavel Macek, za notára bol vymenovaný Ján Baláž.

Pamiatku 27 padlých čáčovanov v prvej svetovej vojne si naša obec uctila postavením pomníka, stojaceho pred bývalou evanjelickou farou. Pomník postavila kamenosochárska firma Sojak a Beck v Strážnici na Morave. Bola naň prevedená podomová zbierka spolu s miestnymi spolkami a obcou. Po vybudovaní, 25. októbra 1936, bol tento pomník slávnostne odhalený za účasti celej dediny. V rámci slávnosti bola odhalená tie6 pamätná tabuľa Martinovi Bartoňovi na jeho rodnom dome.

Druhá svetová vojna 1939 - 1948

 V roku 1936 bola v obci zriadená obrana proti nepriateľským leteckým útokom (CPO). Jej veliteľom bol ustanovený správca školy Miloslav Bibza. Jeho zástupcom bol Pavel Bartoň č. d. 130.

Po vyhlásení mobilizácie 23. septembra 1938 bolo v celej obci vypnuté verejné osvetlenie a miestna CPO začala svoju činnosť. V materiáloch CPO sa z tohto obdobia zachoval krátky popis obce: „Obec je dlhá asi 1200 metrov, široká pol kilometra. Má 195 domových čísel. Počet obyvateľov je celkom 1113, z toho detí do 16 rokov 195. Osôb starších 60 rokov a namáhavej práce neschopných je 40 mužov a 30 žien.“  

V čase vyhlásenia druhej svetovej vojny v roku 1939 mala od začiatku septembra miestna CPO mimoriadnu pohotovosť. V noci bolo nariadené zatemňovanie. Pre udržiavanie poriadku v obci bola zriadená poriadková služba, ktorú tvorili štyria muži. Podľa starého zvyku bola nazvaná Harmeckí a ich veliteľa volali tiež po starom – hajtman.

V decembri 1940 navštívil obec minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. V tom istom roku sa uskutočnilo sčítanie ľudu.

Po porážke Nemecka sa začali vracať naši vojaci, ktorí bojovali v SNP a boli tam Nemcami násilne odvlečený.

Vojaci: Pavol Zíšek, Štefan Novomeský, Ľudovít Kobliška, Jozef Tomeš, Vincent Podešva, Martin Bartoň, Andrej Jorík, Jakub Toman.

Po vojne postihlo, už aj tak slabú úrodu niekoľko katastrof. V roku 1947 prišlo veľké sucho a nasledujúci rok 1948 postihol čáčovský chotár silný ľadovec a zničil veľkú časť obilia.

V priebehu roku 1951 pokračovala agitácia na založenie JRD. Po nemalých problémoch a snahách presvedčiť roľníkov, aby vstúpili do JRD sa napokon 9. mája 1955 podarilo založiť miestne JRD. Týmto naša obec postupne prechádzala ku kolektivizácii poľnohospodárstva. Nepriaznivo to však dňa 15. mája 1953 postihlo dve rodiny. Z dediny boli vyvezení Arnold Hajossy č.d. 72 s rodinou a Martin Bartoň č.156 s rodinou. Ich majetok bol skonfiškovaný v prospech štátu a boli prevezení na Bílkové Humence. V dome Arnolda Hajossyho v 2 mietnostiach sa umiestnila "osvetová beseda" a neskôr kancelárie novozaloženého Jednotného roľníckeho družstva.

V roku 1940 boli zhotové plány na výstavbu novej budovy notárskeho úradu, pretože stará už bola nevyhovujúca. Úloha bola zadaná firme Fordinál o dva roky neskôr, ale s výstavbou sa začalo až v roku 1943. V budove bolo okrem notárskeho úradu umiestnený poštový úrad a notársky byt. Dom bol skolaudovaný začiatkom roka 1945, v čase, kedy sa v obci striedali rôzne útvary nemeckých vojsk.

V roku 1958 bol postavený kultúrny dom. Spočiatku robil ťažkosti stavebný pozemok, ktorý by sa nachádzal v strede obce. V ústrety však vyšla Jednota, ktorá poskytla zadnú časť svojich miestností, nachádzajúcich sa vo dvore s tým, aby boli zrútené a na ich mieste postavený nový kultúrny dom. Veľkú pomoc poskytli žiaci Národnej školy, výbor žien a JRD so svojim vybavením. Slávnostne bol otvorený 9. októbra 1960 aj napriek tomu, že ešte nebol kompletne dostavaný.

V roku 1971, po vyše 550 rokoch existencie samostatnej obce Čáčov, sa Čáčov zlúčil so Senicou a dodnes vystupuje ako Senica, mestská časť Čáčov.